emonitus
Latin
Etymology
Perfect passive participle of ēmoneō
Participle
ēmonitus (feminine ēmonita, neuter ēmonitum); first/second-declension participle
Declension
First/second-declension adjective.
| singular | plural | ||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| masculine | feminine | neuter | masculine | feminine | neuter | ||
| nominative | ēmonitus | ēmonita | ēmonitum | ēmonitī | ēmonitae | ēmonita | |
| genitive | ēmonitī | ēmonitae | ēmonitī | ēmonitōrum | ēmonitārum | ēmonitōrum | |
| dative | ēmonitō | ēmonitae | ēmonitō | ēmonitīs | |||
| accusative | ēmonitum | ēmonitam | ēmonitum | ēmonitōs | ēmonitās | ēmonita | |
| ablative | ēmonitō | ēmonitā | ēmonitō | ēmonitīs | |||
| vocative | ēmonite | ēmonita | ēmonitum | ēmonitī | ēmonitae | ēmonita | |