wilnung
Old English
Etymology
Pronunciation
- IPA(key): /ˈwil.nunɡ/, [ˈwiɫ.nuŋɡ]
Noun
wilnung f
Declension
Strong ō-stem:
| singular | plural | |
|---|---|---|
| nominative | wilnung | wilnunga, wilnunge |
| accusative | wilnunge | wilnunga, wilnunge |
| genitive | wilnunge | wilnunga |
| dative | wilnunge | wilnungum |
References
- Joseph Bosworth, T. Northcote Toller (1898) “wilnung”, in An Anglo-Saxon Dictionary, second edition, Oxford: Oxford University Press.